Ohľadom Japonska

Spring in Japan

5. dubna 2009 v 20:23 | Namika
S pekným (a zdá sa, že trvalým) pekným počasím sem pridávam zopár pekných jarných pctov :)

Hrad Himedži

13. března 2009 v 19:59 | Namika
Japonsko má mnoho krásnych kultúrnych pamiatok. A ako stará krajina, aj oni majú nejaké tie hrady (čo ma trocha prekvapilo XD). Vyzerajú však, samozrejme, inak ako naše (sú krajšie XD)... Takže, našla som si zopár informácii o jednom, tom najkrajšom, japonskom hrade...

Hrad Himedži sa nachádza v rovnomennom meste v prefektúre Hjógo. Bol postavený v priebehu obdobia Muromači.
Patrí medzi najstaršie zachované stavby z japonského stredoveku. Okrem toho, že sa zapísal dozoznamu svetového dedičstva UNESCO, je zároveň japonským Národným kultúrnym pokladom. Spoločne s hradom Macumoto a s hradom Kumamoto tvorí tzv. "Tri slávne hrady". Ale ako najkrajší je najnavševovanejší práve Himedži.

Hrad má vysoké kamenné základy, biele steny a rozmiestnenie budov v koplexe charakteristické pre japonské hrady. Ako to už bežne býva zvykom, hrady nie sú (alebo skor neboli) na parádu a spĺňajú hlavne obrannú funkciu. Jedným z najdôležitejších obranných prvkov hradu Himedži, a asi aj najznámejším, je labyrint ciest vedúcich k hlavnej veži. Brány, nádvoria a vonkajšie hradby sú usporiadané tak, aby nútili útočníkov postupovať k hradnej veži po špirále okolo hradu. To ich vystavovalo neustálej paľbe obrancov po celú dobu ich cesty k hlavnej veži. Táto prístupová cesta mala navyše veľa slepých uličiek. Himedži však nikdy nebol napadnutý takýmto spôsobom, a tak obranný systém zostal nevyskúšaný.

Hrad Himedži sa často objavuje v japonskej televízii. Hrad Edo (dnes Kókjo) totiž nemá hradnú vežu, a tak, ak je treba v historických filmoch a seriáloch dostatočná reprezentatívna náhrada, producenti sa automaticky obracajú k Himedži. Hrad sa objavil aj v zahraničných filmoch, ako je Bondovka Žiješ len dvakrát (1967) so Seanom Connerym a Posledný samuraj (2003) s Tomom Cruisom.

A ešte malá zaujímavosť:
Keď bol v roku 1871 zrušený systém han (netuším, čo to je...), hrad Himedži bol predaný v aukcii. Konečná cena bola 23 jenov a 50 senov (no nekúpte to XD). Náklady na rozobratie hradu sa však ukázali byť príliš vysoké, a tak z tohto zámeru zišlo.

Art in japanese style

8. března 2009 v 19:55 | Namika
Tento štý sa mi páči :)
Tento je strašne krásny :)

Samuraj

7. března 2009 v 20:20 | Namika
O samurajoch počul každý. Takže si zhrnieme základné poznatky (a keďže to píšem viac - menej z hlavy, tak dúfam, že budú správne XD).

Samuraj je stredoveký japonský bojovník, známi hlavne svojou oddanosťou. Slúžil cisárovi, ale hlavne svojmu lénnemu pánovi. Samuraj, ktorý svojho lénneho pána stratil sa nazýva ronnin.
Ich posobenie sa datuje od obdobia Kamakura (1185 - 1333), kde v počiatkoch tvorili jazdu na koňoch a boli samostatnou šažrou (hodnosťou). Hodnosť to bola vysoká, nad nimi boli len kenini. V neskorších dobách samurajmi začali nazývať vojakov všeobecne.

Typickou zbraňou samuraja je katana a wakizaši, čo je krátky meč a akýsi predchodca katany. Meč a česť boli pre samuraja to najdoležitejšie. Meč preň predstavoval aj kúsok jeho vlastnej duše a tak mali meče vlastné meno.
Katana sa za pásom nosila ostrím nahor (len kuknite na Sasiho v Shippe XD), čo malo svoj účel. Pri tasení meča mohol samuraj ihneď viesť úder na protivníka. Wakizaši bol umiestnený za opaskom ostrím dolu.
Pri boji s katanou, boli stanovené veľmi prísne predpisy. Týmto mečom bolo možné útočiť iba na hlavu protivníka, na jeho boky zápästia a nohy pod kolenom. Zásah na inom mieste protivníkovho tela bol nečestný.
Samuraji taktisto nosili aj ťažko vyzerajúce brnenie. Zaujímavé sú zvlášť helmy fantastických tvarov a dlhými rohmi, ktoré mali vydesiť nepriateľa a vyvolať zdanie mohutnosti.

Samuraji boli trénovaný už od útleho veku. Cvičili s drevenými mečmi (bookken) proti svojim spoluštudentom. Už ako desaťročných ich posielali na miesta plné strachu, ktoré museli mladí učeníci prekonať. Medzi také miesta patrili napríklad cintoríny, márnice, husté lesy alebo opustené zrúcaniny budov.

V časoch mieru, keď samuraji nemali toho veľa na práci, začali sa venovať aj iným veciam, ako boju. Venovali sa hlavne umeniu, maľovaniu a skladaniu básní, či meditácie (najčastejšie vyznávali Zenový budhizmus). Samuraji neboli len bojovníci, ale aj osvietení a vzdelaní muži.

Vojaci stáročia tvorili samostatnú spoločenskú vrstvu a boli obdobia, keď práve táto spoločenská vrstva držala moc nad krajinou. Celé rody boli čisto vojenské a zaoberali sa umením boja. Necvičili len muži, ale aj ženy. Tie sa trénovali v boji s kopijou naginata.

Seppuku

26. února 2009 v 20:38 | Namika
Japonská psychika, morálka a hlavne duševný život je zvláštny, pre nás skoro nepochopiteľný. Seppuku (známejšie ako harakiri) je dobrým príkladom.

V skratne povedané, seppuku je rituálna sebevražda. Jej vykonaním sa zmyla hanba, potupa, prípadne sa zachránila česť. Takisto ju (hlavne) muži vykonávali ako protest proti nespravodlivosti či neprávosti. Bola určená hlavne pre šľachtu a samurajov, ktorý sa popravovali jedine seppukou. Existuje však aj pár žien, čo ju vykonali (ich meno si fakt nepamatám XD).
Samozrejme, ak si chcel nejaký človek z lepšej triedy vziať život len tak, mohol to spraviť len čestným sposobom - znova seppuku. Seppuku však mohla byť aj nariadená, bol to obľúbený sposob ako sa zbavyť zosadeného cisára a iných nepohodlných ľudí. Je dosť ťažké predstaviť si, že sa zabijete len preto, že vám to niekto prikázal, že?
Ako samotný obrat seppuku prebiehal?
Doležité je vedieť, že to bol obrad prísne predpísaný etiketou. Odsúdený šľachtic si zvolil patričné miesto, najčastejšie miestnosť či pavilón vystlaný rohožami. Príprava prebiehala uprostred jeho príbuzných, priateľov a podriadených samurajov (také menšie verejné predstavenie -_-). Odsúdenec bol oblečený do sviatočného rúcha a sedel na malej sedačke. Najprv obradne zjedol trocha nakladanej zeleniny a popil trocha saké. Spravidla zložil krátku báseň Haiku a zarecitoval ju prítomným na rozlúčku. Na otvorenie svojej telesnej schránky použil samuraj krátky meč wakizaši (jeho čepeľ bola sčasti zakrútená do papiera) alebo krátku dýku aikuči. Najčastejšie sa však na harakiri používal krátky, asi 20 cm dlhý nôž bez rúčky, špeciálne zhotovený práve pre seppuku. Odsúdenec ho uchopil pevne do rúk a na bruchu vykonal krátky, asi 15 až 18 centimetrový rez. Aby neumieral pozvoľna a v bolestiach, bol pripravený pomocník. Keď odsúdený v najväčšej bolesti sklonil hlavu, pomocník mu ju rýchlim sekom odsekol. A tým bol akt samovraždy dokonaný.
Toto je (alebo by aspoň mala byť) díka aikuči...

Začiatky divadla kabuki

5. února 2009 v 20:45 | Namika
Minulý rok na Comix salóne som bola na prednáške o divadle kabuki. Bola fakt dobre spravená a veľmi poučná. Vtedy mi kabuki prišlo ako dosť... nudné, v istom slova zmysle XD Ale keď som sa nedávno dostala k jeho vývoju, poopravila som si mienku :D

Aj v dnešných časoch je kabuki stále obľúbené. Už storočia v ňom vystupujú len muži, aj v ženských úlohách. Preto je zaujímavé, že kabuki vlastne založila žena.
Písal sa rok 1586. Sme na kamenistom, vyschnutom koryte rieky Kamo v Kjóte. Pred nami tancuje "modlitebný tanec" žena menom Okuni, údajná miko (kňažka) z Veľkej svatyne Izumo. Vzduchom sa nesie cinkanie zvončekov a spevavé prevolávanie. Ale čo to, tanec akosi zdivočel a stal sa mierne erotickým...
Asi takýto bol začiatok divadla kabuki, aj keď sa to tak ešte nejaví. Okuni bola veľmi dobrá tanečnica a aby si udržala divákov, vytvorila si hereckú skupinu dievčat a mladíkov a rozšírila repertoár, v mnohom sa inšpirovala drámamy nó. Jej hry boli neobyčajné hlavne v tom, že ženy hrali mužov a mužy ženy. Toto ešte nie je kabuki, to sa sformovalo až po jej smrti.
V tomto štádiu v divadle kabuki hrali len ženy. Avšak zatiaľ čo Okuni divadlo zvelebovala, obdobie onna kabuki (ženského kabuki) bolo skor úpadkom. Ženy predstavenie chápali ako lákadlo na mužov a viac - menej sa zaoberali prostitúciou. Mali však veľký ohlas u samurajov a medzi niekoľkými vysokými feudálmi... čo sa prestalo páčiť vláde. Tá ženské kabuki označila za nemorálne a roku 1629 ženské kabuki zakázala.
Niežeby to pomohlo. Miesto žien zaujali mladý, fešný chlapci... a mali ohlas medzi samurajmi. Heh, keď som túto pasáž čítala, musela som sa smiať. Veď si to predstavte, zakážu jednu formu pre jej nemravnosť a nahradí ju daľšia, ešte úspešnejšia XD Nuž, proti gustu žiaden dišputát... Ale spať k tým mladíkom. Medzi vojenskou šľachtou bolo mnoho takých, čo uprednostňovali spoločnosť mladých chlapcov než žien (veď na bojisku nik iný po ruke nebol XD). A znova bola vláda vo vare. Aby sa zabránilo úpadku morálky samurajstva, bolo kabuki mladých mužov roku 1652 zakázané. Od tej doby v kabuki hrajú len zrelí muži a túto podobu poznáme až do dnešných čias (a už to nie je tá sranda ako kedysi...).

Tak, to boli stručné dejiny divadla kabuki :D Načo to písať podrobnejšie,aj tak by vás to nezaujímalo XD

Shishi Mai

29. ledna 2009 v 20:11 | Namika
Znova pohľad do tradičnej japonskej kultúry :) Tento krát je to starý "leví tanec". Tá vec, čo držia v rukách síce nie je dobre vidieť, ale aspoň je vidieť choreografiu :D Inak, v rukách držia hlavu draka (aspoň sa to naň podobá viac než na leva XD), o ktorú je pripevnená akási šatka (myslím XD)...

So - ran Bushi

27. ledna 2009 v 20:47 | Namika
So-ran bushi je tanec rybárov, povodne z ostrova Hokkaidó. Modernejšia verzia zľudovela po celom Japonsku :)
Odporúčam si to pozrieť, je to dosť chytľavé :D

Mukaši mukaši...

27. ledna 2009 v 20:34 | Namika
Rozhodla som sa vám čosi povedať o japonských rozprávkach :)

Ako dieťa by som v Japonsku asi žiť nechcela XD Ľudové rozprávky (mukašibanaši) sa totiž rozprávali len pri výnimočných situáciách, ako bol predvečer Nového roka či pri oslavách miestnych božstiev a patróna detí Džizóa. Rozprávanie rozprávok cez deň bolo neprípustné! Rozprávači boli starší, múdrejší ľudia z dediny. Funkcia rozprávača sa nezar dedila v rodine.

Začiatočné a zíverečné formulky sú rovnaké. U nás je na začiatku "bolo nebolo", v Japonsku je "mukaši mukaši" (dávno a dávno), "mukaši mukaši sono mukaši" (dávno a dávno a ešte predtým) či "mukaši mukaši aru tokoro ni" (dávno a dváno kdesi).

Ľudové rozprávky sa dajú rodeliť do troch základných kategórii: na rozprávky zvieracie, pravé a žartovné.
Zvieracie rozprávky boli o povode podoby a zvykov zvierat, rozprávali o tom, ako mezsi sebou dve zvieratá súťažili, alebo rozprávajú o vďačnosti či pomoci zvieraťa človeku. Najčastejšie v nich vystupovali zvieratá ako líšky, medvedíci čistotný - tanuki, opice, tigre, mačky, lasice, kraby, slimáci, žeriavy, kohúti a bažanti.
Pravé rozprávky boli fantastické, plné nadprirodzeného zrodenia, zbohatnutia, kúzelných drahokamov a roznych kúzelných bytostí. Významnú úlohu v nich hrali nadprirodzené javy a posobenie kúzelných síl, dobré a zlé znamenia, nebesania či premeny človeka na zviera. Kráľa, kráľovnú či princezné by ste v nich hľadali márne. Ich miesto zastupujú bohaté kniežatá a ich deti. Aj keď sú mladé dievčatá nazývané hime, princezné to nie sú, skor len "krásne panny".
Žartovné rozprávky patria medzi najobľúbenejšie. Rozprávajú o hluákoch a vychytralých šibaloch, líčia neuveriteľné komické situácie a zosmiešňujú zlé úmysly.

Najčastejšie rozprávkové bytosti sú čerti, strašidlá a japonské obdoby tých našich strašidiel.
Amanodžaku je vzdialený príbuzný českého hejkala. Rád napodobuje hlasy, prevteľuje sa do ľudí a robí im, čo najhoršie može, dokonca ich aj zabíja.
Kappa je japonský vodník. Na temene hlavy má medzi rozježenými vlasmi misku s vodou, ktorá je zdrojom jeho sily. Je celý mokrý, v tvári pripomína vtáka, no zozadu vyzerá ako korytnačka alebo ako vydra. Býva v riekach, jazerách a bažinách, najradšej však má bystriny hlboko v horách alebo ústie riek do mora. Rád zápasí a sťahuje ľudí i kone do vody a vyberá im z tela pečeň. Baví sa roznymi žartami na úkor ľudí, no keď mu miska na hlave vyschne a človek mu do nej naleje vodu, odmení sa mu za to rybami.
Tengu je horský duch s dlhým nosom, niekedy aj so zobákom, ktorý dokáže lietať. Má dlhé biele vlasy a brunátne červenú tvár a je povodcom prapodivných javov v horách. S obľubou vyludzuje zvuky . napríklad kácanie stromov alebo desí ľudí svojím smiechom, ktorý znie ako smiech stoviek ľudí.
Z knihy Vějíř a meč

Japan Wallpapers

23. ledna 2009 v 19:19 | Namika
Zopár wallov :) Ten druhý mám na ploche :D

Japonská kuchyňa

13. ledna 2009 v 19:54 | Namika
Je načase sa trocha vzdelať :D To aby ste z japonskej kuchyne nepoznami len ramen a suši XD
Najprv trocha všeobecnosti XD

Hlavnými zložkami jedál Japoncov tvorí ryža, zelenina, morské živočíchy a morské riasy. Preto (asi XD) majú ich jedlá najnižšiu kalorickú hodnotu zo všetkým priemyselných krajín. Maso (hovadzina, bravčovina či kuracina) sú zriedkavé, pretože sú dosť drahé. A aj keď Japonci často hovoria o zdravej strave, masa sa nadlábnu rovnako radi, ako my :)
Čo sa týka stolovania, tie paličky na jedenie sa volajú haši. Polievka sa pije z hrnčeka a rezance sa dosť hlasno chlípu. Slávnostná večera má 10 - 12 pokrmov, ale okrem hlavného jedla ide o samé chuťovky (čiže o jednohubky a podobné srandy XD) Jo a suši by sa správne malo jesť troma prstami, ale presný postup vám nenapíšem XD

A teraz k tým chuťovkám :D
Asi najvačšou labužníckou delikatesou je ryba zvaná fugu. Je veľmi jedovatá a jej zlá príprava by mohla skončiť smrťou jedlíka. Preto ju pripravujú špeciálne školený kúchári. Ryba má najjemnejšie a najchutnejšie maso práve v okolí váčkov, kde má uložený jed.
Ďalšou špecialitou je sukijaki. Pripravuje sa z kúskov hovadzieho masa, zo špeciálne chovaného druhu kráv (macuzaka). Príprava prebieha priamo pred hosťom. Maso sa praží v sóvovej omáčke (niekedy zmiešanej s cukrom a saké) spolu so zeleninou ako sú kúsky cibule, bambusové výhonky či múčka z bôbov. Hotové maso sa namáča do surových vajec a potom sa je.
Teppanjaki je ďalšie jedlo pripravované z hovadziny. Sú to steaky najvyššej kvality. Grilujú sa na ražni (na drevenom uhlí), prílohou je ryža, omáčky, šaláty a zeleninové prívarky.

Hovadzina po tretie :D Šabu-šabu sa pripravuje z tenkých kúskov masa. Tie sa prevaria v horúcej vode a pred jedením sa máčajú do omáčok. Neznie to nejak extra, čo? :D

Tradičným japonským jedlom je tempura. Sú to vlastne hocjaké morské živočíchy, kúsky zeleniny, huby alebo ryby, ktoré sa obalia do cesta a smažia sa v oleji. Usmažené kúsky sa máčajú do rozličných štiav a korenia, napríklad do sójovej omáčky, do sladkého saké, japonskej reďkovky daikon...
A nemožeme zabudnúť na jednu podstatnú vec, ktorá síce nie je jedlom, ale v japonskej kuchyni má určite čestné miesto - saké :D Ako už všetci vieme, saké je špeciálne ryžové víno. Pije sa studené, mierne zohriate či temer prevarené. Rozdeľujeme ho na tri druhy: ama - kuči - jemnejšie druhy, kara - kuči - tie sú silnejšie a taku - rake - tie sú najsilnejšie a predávajú sa v devených fľašiach :)

Japan in winter

9. ledna 2009 v 20:03 | Namika
Zopár pictov zimného Japonska :)
No hej, tuná nie je zasnežené Japonsko, ale čo už XD Inak, je to kanji pre zimu (ak vás to nenapadlo XD), japonsky fuyu :)
No, tieto dva sú zas kreslené XD Ale tento tradičný štýl kresby sa mi páči n_n
Krásny pohľad :D
Tento je nádherný :D

Amaterasu a svet v temnote

30. listopadu 2008 v 12:32 | Namika
Nie, teraz nejdem hovoriť o Itachiho jutsu XD
Amaterasu je japonská bohyňa slnka a nebies. Vznikla z ľavého oka jej "otca" Izanagiho. Má ešte dvoch bratov- Tsuki - mesačný boh, ktorý vyšiel z Izanagiho pravého oka a Susano-O, vládca motí, ktorý vyšiel z Izunagiho nosa (no fuuuj XD)...
O Amaterasu a Susano-Ovi je veľmi pekná legenda, ktorú vám odporúčam prečítať si :)

... Amaterasu dostala vládu nad nebesami a Susano-o nad moriami. Susano-o, nespokojný zo svojím podielom, rozčuloval svojho otca tým, že opustí svoju ríšu a dá prednosť návratu k matke do ríše Jomi. Susano-o sa votrel do sestrinho nebeského paláca, aby sa teda rozlúčil. Amaterasu v podozrení, že ju prišiel olúpiť o vládu nad nebesami, chystala sa k boji. Susano-o ju ukludňoval, že nemá záujem pripraviť ju o moc. Navrhol jej, že možu spraviť súťaž, kto je mocnejším bohom. Vyhrá ten, kto splodí najmužnejšie božstvo. Amaterasu teda zobrala bratov meč a rozlámala ho na tri kusy, z ktorého vznikli tri bohyne. Susano-o potom zobral jej korálky plodnosti, ktoré dostala do otca, z nich vznikli piati bohovia. Nato sa vyhlásil za výťaza. Amaterasu namietala, nakoľko korálky patrili jej. Susano-o nebral jej protesty na vedomie a začal sláviť tým, že zoslal na zem pohromu. Potom stiahol mladého poníka z kože a prehodil ho na strechu posvätnej tkacej siene, kde bola Amaterasu so svojími spoločníčkami. Jedna z nich zomrela zdesením a vydesená a ponížená Amaterasu sa schovala v jaskyni, takže sa celý svet ponoril do temnoty. Bohovia znepokojený vývojom udalostí, potrestali boha búrky vyhnanstvom a naliehavo prosili sa aby sa slnečná bohyňa vrátila do sveta, ale ona vytrvalo odmietala.
Bohovia si teda vymysleli plán. Priniesli pred jaskyňu kohúta ktorý kikiríkal ešte pred svitaním a zrkadlo zdobenené drahokamami. Keď začal kohút nadráno kikiríkať bohyňa úsvitu Ame-No-Uzume začala tancovať v šialenom rytme. Po chvíli sa bohyňa v extazi vlastného tanca začala vyzliekať, čo rozosmialo prítomných bohov. Zo zvedavosti Amaterasu vykukla z jaskyne a zahliadla svoj obraz v pripravenom zrkadle. Oslepenú Amaterasu rýchlo odtiahli z jaskyne a zahradili vchod kúzeľným lanom. Bohyňa sa teda opäť vrátila na nebesia a zaliala svet slnečným svetlom...

Japan

6. listopadu 2008 v 14:05 | Namika
Našla somzopár krásnych pictov z Japonska :)

Sakura - japonská čerešňa

2. srpna 2008 v 17:50 | Namika
Pred našou polorozpadnutou základnou školou máme malú alej týchto krásnych kvetov. V máji vždy krásne rozkvitnú a zasypú sa nádhernými tmavo - ružovými kvetmi. No ich krása nie je večná a rýchlo odkvitávajú. A vtedy prichádza to najkrajšie a najkratšie obdobie. Lupene pomaly, no vo veľkých množstvách padajú na zem a tvoria tak na zemi ružovú prikrívku. Ako decká sme sa opadanými lupeňmi radi ohadzovali. Skoro ako v zime, len miesto snehu sme využili kvety...
 
 

Reklama